Dark Secret: 1. kapitola

22. ledna 2013 v 17:44 | Aya Azuresea |  Dark Secret

Ďalšia časť pokusu o...vlastne neviem. Snažila som sa tu o...dojímavú scénku? Che, asi nevyšla podľa mojich predstáv. Popravde, keď to čítam viackrát, zdá sa mi to ako fraška. A áno, Snapeík sa mi trochu vytrhol z okov a namočil pacičku do OOC. Prijémné muky pri čítaní.

1. kapitola

V riaditeľovej kancelárii, v tom istom kresle v ktorom pred štyrmi rokmi sedela Ashlynn Westcottová, sa trochu hrbil čiernovlasý dvadsaťtriročný muž s krivým nosom a veľmi bledou pokožkou.
"Prečo mi nepoviete, kde je?" udrel znenazdania na Dumbledora a z čiernych očí mu šľahol blesk. Vstal a vzpriamil sa vo svojej plnej výške. Začal nervózne chodiť sem a tam a zatínal zuby, keď vrčal:
"Je to aj MOJE dieťa. Aké má právo skrývať sa mi? Skrývať predo mnou moju vlastnú krv?"
"Severus, ako myslíš, že by zareagovala iná žena, keby sa dozvedela, že muž, ktorému prakticky zverila do rúk svoj život, vraždí na počkanie a obdivuje najväčšieho černokňažníka našej doby?"
"Ja som..."
"Čo, nevraždil?" prerušil ho Albus ostro. "Neklam mi, Severus."
"Dobre," vydýchol profesor elixírov a trochu skrotol. "Bol som hlúpy, spravil som chybu. Ale odišiel som!"
"Odišiel si až potom, čo zabil Lily Potterovú. Prečo si neodišiel skôr kvôli Ashlynn? Asi si ju nemiloval dostatočne."
"AKO SA TO OPOVAŽUJETE TVRDIŤ?!" zvreskol Snape, ktorý náhle úplne stratil kontrolu. "Až vtedy...až vtedy som odišiel, lebo som si uvedomil, aké nebezpečenstvo hrozí Ashlynn!"
Dumbledore sa vážne zadíval na postavu mladého muža. Tváril sa spurne, ale v očiach mu divo planúce iskry zhasínali pod ťarchou strašnej pravdy, ktorú, hoci o nej vedel, naňho nahádzal Albus celú naraz. Snape sa, ťažko dýchajúc, zviezol do kresla.
"Miloval som ju, Albus, skutočne," zašepkal a hľadel si na ruky, kŕčovito zvierajúce opierky. "Spravil som veľkú hlúposť. Keď ste mi prezradili, že sa jej narodilo dieťa...moje dieťa...svet sa mi obrátil hore nohami. Až vtedy som si uvedomil, aký veľký idiot som bol."
Dumbledore sa k nemu naklonil cez stôl a ticho povedal:
"Ešte možno nie je neskoro. Choď za ňou a skús si ju znova získať. Poviem ti, kde býva, no ak sa dozviem, že si jej akosi ublížil, urobím jej strážcom Remusa Lupina. Má síce mäkké srdce, ale vie, čím si Ashlynn preskákala."
"Sľubujem, že nespravím nič zlé."
"Dobre, chlapče."
Dumbledore napísal na kúsok pergamenu adresu a podal ju Snapovi.
"Veľa šťastia."
Na druhý deň krátko poobede sa v tichej dedinke blízko Ayru zjavil muž v čiernom odeve. Slnko pražilo, no on mal aj tak na sebe dlhé nohavice, čiernu košeľu a sako. Vyzeral trochu zvláštne a neprirodzene, presne tak, ako sa on sám, Severus Snape, cítil.
Vykročil dolu hlavnou ulicou. Väčšina dvorov bola prázdnych, všetci sa skryli pred páľavou dnu a odpočívali.
Konečne prišiel k domu, ktorý hľadal. Predpokladal, že nezasvätení vidia len starú gazdovskú budovu.
S tichým škripotom otvoril bráničku a vstúpil na štrkom vysypanú cestičku. Viedla k domovým dverám a odtiaľ dozadu do záhrady. Skúsil šťastie najprv tam. Pomaly vykročil ďalej. S každým krokom sa ho zmocňovala nervozita.
Vykukol spoza rohu a ostal stáť ako prikovaný.
Pri kvetinovom záhone kľačala hnedovlasá žena. Krátko zostrihané vlasy sa jej skučeravili a neposlušne padali do čela.
A len kúsok odtiaľ sedelo v tráve trojročné dieťa a hralo sa so sklenenými guľôčkami. Ukladalo ich na seba a ťukalo jednou do druhej alebo ich postrkovalo do malej jamky, ktorú vyhrabalo špinavými prstíkmi.
Bolo to rozkošné dievčatko v kvetovaných šatočkách.
Ktovie, či len deti sú všímavejšie ako dospelí, alebo či to bol osud, no dievča zrazu zdvihlo pohľad od svojej zábavky a všimlo si mladého profesora.
Snape nevdojak spravil pár krokov vpred. Bol ako začarovaný. To dieťa...hoci oči a viac-menej aj noštek malo po matke, bolo vidieť neodškriepiteľnú podobu medzi ním a Severusom. Dlhé vlásky malo dievčatko čierne ako žúžoľ a pohľad rovnako prenikavý ako on sám.
Neuvedomil si, že dievča zavolalo na mamu. Z ohromenia ho prebral až príkry hlas:
"Čo tu robíte?!"
Žena sa zdvihla zo zeme a jednu ruku mala pri stehne, kde mala v puzdre zasunutý prútik. Hľadela nepriateľsky, vyložene nebezpečne.
Nezmenila sa veľmi. Len vyzerala unavená, vážnejšia ako si ju pamätal.
"Nepočuli ste? Choďte odtiaľto - "
Slovo "preč" už nedoriekla. Uvedomila si, kto pred ňou stojí.
"Mama!"
Ashlynn sa ani neobzrela. Len hlasom naplneným obavami o svoju dcéru prikázala:
"Choď dnu, Ashley. Okamžite."
Keď sa dieťa nehýbalo, jeho matka zopakovala rozkaz prísnejšie.
"Povedala som, že máš ísť dnu!"
Dievčatko sa na malých nôžkach neohrabane rozbehlo k dverám. Sklenené guľôčky ostali rozkotúľané po záhrade.
Ashlynn vytiahla prútik a namierila ním Severusovi na hruď.
"Ako si sa sem dostal, Snape?! Prečo si prišiel?!"
Snape nemo stál a len jej hľadel do očí. Nepochyboval, že by ho dokázala v momente zabiť.
"Ohluchol si, či čo?!"
"Daj ten prútik preč," povedal ticho. Neposlúchla.
"Chcem sa len porozprávať."
"Neviem, prečo by sme sa mali my dvaja rozprávať. Svoju šancu si prepásol - mali sme sa porozprávať predtým, ako si ma zbuchol," vyprskla. Vzápätí mu so slzami v očiach vrazila facku.
Na Snapovej tvári ostal červený odtlačok. Nespravil však nič. Ani na chvíľu nerozmýšľal, že by sa jej za úder pomstil. Popravde, zaslúžil si omnoho viac.
Len tam stál, akoby jej nastavoval druhú tvár. Ona však už nič nespravila. Otočila sa a ponad plece rezignovane hlesla:
"Vypadni, Snape."
Vykročil vpred a chytil ju za ruku. Hrozila mu ďalšia rana, ale to bolo vedľajšie.
"Chcem vidieť svoju dcéru, Ashlynn. Len na chvíľu."
"Videl si ju. Na Ashley ruku nepoložíš! Odpáľ!"
"Je mi to ľúto. Skutočne ľutujem, ako som vám obom ublížil. Ver mi."
"Vieš, čo ľutujem ja?" zasipela. "Že som ťa vôbec spoznala, nechala ťa vstúpiť do môjho života aj do postele. Mala som si skôr všimnúť, čo si zač! Lily to vedela, vedela o tom, že chceš byť Smrťožrút, ale ja som bola taká sprostá, že som nič nevidela! Hanbím sa za seba!"
"Mám si kľaknúť a odprosiť ťa?"
Ashlynn sa zarazila. Hlas mal až nezvyčajne hlboký, naozaj to možno ľutoval. Ale odpustiť mu? Na to už je neskoro.
"Zavolám Ashley. Chvíľu s ňou môžeš byť, ale potom odídeš a už mi neprídeš na oči."
Ashlynn odišla a o chvíľu sa vrátila spolu s malou. Ashley nerozhodne pozorovala svojho otca. Bola ešte malá, sotva si to stretnutie bude pamätať.
Severusovi to za to aj tak stálo.
Kľakol si a pozrel sa dievčatku do očí. Slabo sa usmial. Nebolo to uňho zvykom, kútiky úst sa mu ledva zdvihli.
"Ahoj, Ashley." Odmlčal sa. Ako sa vlastne rozprávať s malým deckom? "Nečakal som, že budeš taká..." chcel povedať pekná, no toto a podobné slová sa mu drali z úst len ťažko. Rozmyslel si to a radšej povedal: "Vidím, že všetko dobré si zdedila po mame."
Dieťa naňho hľadelo, akoby si nebolo isté, či sa usmiať, alebo nie.
"Pravdepodobne si na mňa nikdy nespomenieš. Možno to tak je lepšie. Ver mi, nie som veľmi príjemný človek," povedal ticho a na jeho tvári sa objavil podivný výraz. Ktovie, či by ho on sám vôbec dokázal identifikovať, keby mal pred sebou v tejto chvíli zrkadlo.
"Ak sa budeš pýtať na otca, nehnevaj sa na mamu, že ti to nepovie. Má na to dôvod."
Vzhliadol hore. Ashlynn však náročky odvrátila tvár a skryla ju za závoj jemných kučier.
"Už pôjdem. Veľa šťastia."
Naklonil sa k svojej dcére a hoci sa mu to zdalo ešte neprirodzenejšie, než úsmev, letmo ju pobozkal na čelo. Vstal. Ashlynn zdvihla malú na ruky.
"A teraz odíď, Snape. Už ťa nechcem vidieť."
Zazdalo sa mu to, alebo sa jej hlas skutočne lámal? Stroho kývol hlavou a dal sa na odchod, bez jediného ohliadnutia.
Ashlynn za ním hľadela, pokiaľ nezmizol z dohľadu. Mlčky si utrela osamotenú slzu a postavila Ashley na zem.
"Poď, zlatíčko, pozbierame guľôčky."
Ashlynn sa celý čas snažila tváriť veselo, aj sa jej to darilo, no večer, keď si konečne ľahla, zaborila hlavu do vankúša a rozplakala sa, preklínajúc ho za to, že jej opäť vstúpil do života.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama